Svojho času som sedel s kamarátom v jednej nemenovanej bratislavskej kaviarni, kde sa schádzajú umelci, intelektuáli a vôbec ľudia, ktorí sa považujú za nestranných, nad vecou a vzdelaných. Môj kamarát je neuveriteľne sociabilný človek a preto sa okolo neho a tým pádom aj okolo mňa motalo plno ľudí, ktorí prichádzali, odchádzali, posedeli a porozprávali. Priznám sa, že celú diskusiu som vyprovokoval celkom plánovane ja tým, že som nahodil konverzačnú údičku.
„Dnes som mal veľmi zaujímavý horoskop v Novom čase,“ oznámil som prítomným a hneď som pokračoval: „údajne mám jesť viac zemiakov a obmedziť cukor“ (tento obsah som si nevymyslel a v ten deň bolo naozaj pod mojim znamením v rubrike horoskop napísané čosi podobné). Spoločnosť pobavene zbystrila. Na jednej strane to bolo spomínané médium, na druhej strane absurdnosť informácie. Začiatok sa teda vydaril, udička zabrala.
Železo treba kuť za horúca a preto som pridal zmienku o článku, keď sme na majstrovstvách sveta vo Viedni prehrali s Čechmi. Článok mal názov: Naklepali nás ako viedenský rezeň. Okrem toho, že presne vystihuje atmosféru žurnalistiky (ak sa to tak dá nazvať) Nového času, ilustruje to, čo považujem na Novom čase za príťažlivé. K zmienenému článku bol perex v zmysle „reštaurácia U Růžičku pod vedením šéfkuchára Jágra si z nášho mužstva pripravila skvelú pochúťku“, doplnené o obrázok pravého viedenského rezňa. S potešením som tento opis poskytol načúvajúcemu publiku, uvedomujúc si, že ich bavím cudzím výtvorom.
„O mne Nový čas napísal, že experimentujem s tvrdými drogami a mňa potom vyhodili zo školy,“ ozval sa jeden mladík. A v tomto okamihu vzniká diskusia a v konečnom dosledku aj tento článok. Neviem síce, kde sa nachádza objektívna skutočnosť príbehu tohto mladého muža (keďže ho sotva poznám), ale to pre ďalšiu úvahu nie je rozhodujúce. Otázkou ostáva, či takéto médium môže, či už po stránke legislatívnej, ale najmä morálnej pôsobiť na slovenskom trhu, „podľa mňa by také niečo nemalo byť dovolené.“
Nechcem argumentovať spôsobom Mojsejovcov a tváriť sa, že Nový čas nastavuje Slovensku zrkadlo a teda, že keby si ho ľudia nekupovali, logicky, podľa zákonov trhovej ekonomiky, by prestal existovať. Dalo by sa tiež postaviť na stranu slobody slova, ale tieto argumenty nie sú rozhodujúce. Jednak preto, že na Slovensku neexistuje mnoho iných dôležitých vecí a nieto ešte nezávislé a kvalitné médium a preto požadovať ho, je síce legitímne, ale vzhľadom na celkovú povahu našej spoločnosti celkom nereálne. Na druhej strane sloboda končí tam, kde začína obmedzovať niekoho iného, čiže toto tvrdenie v kauze spomínaného mladíka tiež neobstojí, aj keď v konečnom dôsledku má možnosť brániť sa v občianskosúdnom konaní.
Najdôležitejším argumentom zostáva žáner. Nový čas je na pomedzí bulváru, esejistiky a klebiet a to všetko ešte na veľmi nízkej úrovni, pričom mám na mysli hlavne stránku formálnu. Články vykazujú elementárne nedostatky v oblasti rozprávania, či štylistiky. Slovná zásoba a celý slohový postup odkazujú na skorý druhý stupeň základného vzdelania. Odhliadnuc od absencie kvality treba ale povedať, že Nový čas je v prvom rade periodikum spadajúce do kategórie „infotainment“, teda skupiny, kde nejde o šírenie overených a serióznych informácii, či názorov, ale o médium, ktorého úlohou je v prvom rade pobaviť. A to, si myslím, sa mu darí celkom dobre.
„No dobre, ale tí ľudia, ktorí ho čítajú, nevedia, že Nový čas nehovorí pravdu,“ odznel ako protiargument v spomínanej diskusii. Uznávam, to je pravda, avšak, ľudia bez vzdelania nevedia mnoho vecí (mimochodom, preto existuje povinná školská dochádzka) a zvalovať vinu na toho, kto informáciu šíri, že ju nevzdelaný príjemnca nepochopí, alebo pochopí inak, jednoducho nie je možné. Nepomôže tu teda systémové opatrenie, či represia. Jediné, čo pomôže je vzdelanie, ktoré dáva rozhľad a možnosť vytvoriť si vlastný názor. Každý človek sa k vzdelaniu na štandardnej úrovni má možnosť dostať a je na ňom samotnom, ako s touto možnosťou naloží a či pochopí, aký žáner práve číta.
Aby som sa ale dostal k spomínanému prípadu. Je normálne, že v morálnom, ale aj právnom posudzovaní sa skúma úmysel, teda to, či dotyčný konal s úmyslom ublížiť. Osobne si myslím, že funkcia, či úmysel Nového času nie je ubližovať (ak by to tak bolo, je nutné s tým niečo robiť), čo však neznamená, že tak nerobí. Ak sa tak však deje, je to dané, podľa môjho skromného názoru, nepochopením žánru Nového času. V okamihu, keď začneme brať vážne informácie, ktoré vážne myslené neboli, logicky vzniká problém. Preto zúčastnené strany konfliktu vyzývam na prehodnotenie svojich stanovísk vo svetle nového žánru. Inak totiž pôsobí facka v dráme a inak v groteske.
Ja sa zatiaľ celkom dobre bavím.
