Bývam a pracujem v centre Bratislavy, dalo by sa povedať mekke gastronomického priemyslu na Slovensku. Navyše žijem sám a preto som častým hosťom zariadení reštauračného typu. Jednak sa mi pre samého variť neoplatí a potom, aj keď varím celkom obstojne, ma to pre seba nebaví. Mám preto skúsenosti s mnohými reštauráciami a kaviarňami.
Nie je tajomstvom, že celková úroveň služieb na Slovensku nedosahuje vysokú úroveň. Neviem zovšeobecnene povedať, čo je toho príčinou. Možno je to tým, že nie sme zvyknutí byť úslužní, ale asi aj tým, že zákazník ešte stále nie je pánom. Preto sa často stretávam s prístupom, ktorý sa dá ako služba nazvať len veľmi ťažko. A takmer som si už zvykol. Ešte vždy však existujú čašníci, ktorí dokážu prekvapiť.
Známa reštaurácia v centre, hneď vedľa Irish pubu, s ponukou mexických špecialít a cenami zohľadňujúce stále rastúci turistický ruch. Nevadí, hovorím si. Je sobota poludnie a ja si chcem dať pohodový a chutný obed. Usádza ma čašník, ktorého oblečenie zohľadňuje skôr jeho osobné potreby ako moje estetické. Nevadí, hovorím si, je tu celý deň, keď sa bude cítiť príjemne, budú sa tak cítiť aj hostia. Sedím, vyberám z ponuky, keď si uvedomím, že všade okolo je hrobové ticho. Prídem na to tak, že počujem šepot zaľúbeného páru sediaceho v opačnom rohu miestnosti. Na otázku, či sa dá pustiť nejaká hudba mi čašník odpovedá, že s tým majú problém. Nevadí, hovorím si, on za to nemôže, určite to riešia. Objednávam si jedlo, ale čašník ma nepočuje, lebo vedľa kričí hysterické dieťa. Nevadí, hovorím si, všetci sme boli deťmi.
Divné ticho, počujem intímnosti páru, samozrejme len pomedzi divý škrekot dieťaťa (po čase zisťujem, že nikto z rodičov nemá ani najmenšiu ambíciu ho upokojiť), čašník si ma nevšíma, dojedám objednanú porciu, našťastie jedlo je celkom chutné. Ale asi už pôjdem, rozmýšľam inštinktívne a objednávam si účet. Jedlo nie je lacné, takže sa zbavujem všetkých stravných lístkov, ktoré mi ostávajú v peňaženke a doplácam bankovkou. Dohromady asi o 70 korún viac ako je účet a čakám na výdavok.
Naivne a zbytočne. Asi po piatich minútach sa pýtam čašníka, či mi donesie naspäť. Tvári sa nesmierne prekvapene. Ale, veď ste platili lístkami a z tých sa nevydáva, opáči. Ale doložil som peniaze a z tých sa vydáva nie? hovorím ja. Zakrúti hlavou: nie, vy ste platili peniazmi a doplatili lístkami. Naopak, zvyšujem mierne hlas. Čašník pozerá, či to akože myslím vážne. Ja pozerám, že to akože naozaj myslím vážne. Odchádza. Normálne by som mu pár korún nechal, no tentokrát som rozhodnutý nechať si vyplatiť poslednú korunu. Čašník prichádza a v srde hádže na stôl stravný lístok, a nabudúce inak, dodáva. Čo inak? ako inak? nerozumiem, ale už ho niet.
Pred niekoľkými rokmi som sa zúčastnil večierku, ktorý organizovala monacká princezná Karolína. Bolo tam veľa hostí z celého sveta, odohrávalo sa to v Sport clube v Monaku. Odhliadnuc od toho, že nás pri večeri bavili tanečníci s Las Vegas, že o polnoci sa otvorila strecha klubu (veľkosti sály PKO) a my sme mohli sledovať hviezdy, musím konštatovať, že som zažil, čo je to perfektný čašnícky servis. Keď vám čašník stojí za chrbtom a vy ho nevnímate, keď dolieva víno v okamihu, keď kladiete na stôl dopitý pohár, keď vám zametie omrvinky od žemle, ktoré ste natrúsili okolo seba. Možno trocha snobské, ale čo sa týka gastronómie a služieb, dokonalé.
Nažiadam ale tak veľa. Nechcem aby mi čašník hovoril „pane“, rovnako nepotrebujem mať zdvihnutý malíček pri dolievaní vína. Chcem len, aby zo mňa nerobili idiota. Chcem, aby si čašník konečne uvedomil, že on tu je pre mňa a nie naopak. Že je priamo závislý od toho, ako som spokojný s jeho službami. Chcem aby nemyslel v prvom rade na svoj zisk, ale na moju spokojnosť, lebo zisk sa dostaví automaticky. Chcem, aby sa ku mne správal ako ja k svojim klientom, keďže tiež podnikám v oblasti služieb.
